KAPITOLA I · LEGENDA
Legenda o poslednom svetle Kinaye
Prológ: Svet, ktorý zavolal o pomoc
Za hranicami známeho vesmíru, ďaleko od Zeme, ležala planéta, ktorú pozemské mapy nepoznali.
Volala sa Kinaya.
Bola to krajina plávajúcich hôr, krištáľových jaskýň, žiariacich riek a lesov, v ktorých stromy dýchali svetlom. V jej oceánoch žili pradávne bytosti, nad vodopádmi lietali obrovské okrídlené tvory Ikrani a pod povrchom zeme pulzovala tajomná energia, ktorá spájala všetko živé.
Obyvatelia Kinaye verili, že ich svet má vlastné srdce.
Nazývali ho Strom života.
Jeho korene siahali hlboko do útrob planéty a jeho koruna sa dotýkala hviezd. V každom liste sa ukrývala iskra života. V každom koreni spomienka dávnych predkov. A v jeho samotnom strede pulzovala sila, ktorá udržiavala rovnováhu medzi všetkými živlami.
No Kinaya mala ešte jedno tajomstvo.
Pred tisíckami rokov sa pri zrode planéty zrodilo šesť prastarých elementov. Oheň, voda, zem, vzduch, svetlo a tieň. Každý z nich chránil inú časť sveta a každý ukrýval časť sily potrebnej na prebudenie Stromu života.
Pokiaľ elementy žili v rovnováhe, Kinaya bola nezničiteľná.
Až do dňa, keď na oblohe vzplanula cudzia hviezda.
Nebola to hviezda.
Bola to prvá pozemská kozmická loď.
Kapitola I: Nepriateľ, ktorý prišiel z hviezd
Ľudia zo Zeme objavili Kinayu náhodou. Ich planéta umierala pod ťarchou vlastných vojen, vyčerpaných zdrojov a rozpadajúcej sa prírody. Zúfalo hľadali surovinu, ktorá by dokázala zachrániť ich civilizáciu.
Volala sa neuronit.
Pod povrchom Kinaye sa nachádzali obrovské ložiská tohto vzácneho minerálu. Dokázal uchovávať energiu, poháňať mestá a napájať celé vesmírne flotily. Pre ľudí predstavoval poslednú nádej na záchranu ich vlastného sveta.
Pre Kinayu však znamenal smrť.
Neuronit nebol obyčajný kameň. Bol prepojený s koreňmi Stromu života. Každá vyťažená žila oslabovala jeho srdce. Každý výbuch v hlbinách planéty zabíjal celé lesy. Každá nová baňa umlčala ďalší hlas prírody.
A veliteľ pozemskej armády, generál Darius Vex, sa nezastavil pred ničím.
„Neprišli sme sem vyjednávať,“ vyhlásil pred svojimi vojakmi. „Do tridsiatich dní bude neuronit náš. Ak sa nám domorodci postavia do cesty, zničíme ich pevnosti, spálime ich lesy a vezmeme si všetko, čo potrebujeme!“
Jeho armáda vybudovala ťažobné pevnosti, rozmiestnila robotické strážne stroje a začala ničiť posvätné územia Kinaye.
Potom urobil Vex niečo, čo nemal nikdy urobiť.
Vyslal svojich vojakov k Stromu života.
Prvý úder zasiahol jeho korene.
A v tej chvíli sa na Kinayi stalo niečo strašné.
Nebo sčernelo. Vodopády prestali svietiť. Lesné bytosti sa rozutekali do tmy a obrovské plávajúce hory sa začali rúcať z oblohy.
Šesť elementov postupne zhasínalo.
Ak zhasne aj posledné svetlo Stromu života, Kinaya zahynie.
A spolu s ňou všetko, čo na nej žije.
Kapitola II: Šesť vyvolených kmeňov
V najstaršom chráme Kinaye sa v tú noc otvorila kamenná brána, ktorá bola tisíc rokov zapečatená.
Z jej vnútra vystúpil posledný strážca Stromu života, starý mudrc Aru'Kai. V rukách držal šesť prázdnych kryštálov. Kedysi žiarili farbami elementov. Teraz boli chladné a tmavé.
Aru'Kai vedel, že starí bojovníci už Kinayu sami nezachránia. Ich sila sa vytratila spolu s umierajúcim svetom.
Existovalo však jedno staré proroctvo:
„Keď cudzie železo roztrhne srdce sveta a šesť svetiel pohltí noc, prídu tí, ktorých mená ešte nepozná žiadna legenda. Nebudú to králi ani najmocnejší bojovníci. Budú to tí, ktorí sa dokážu spojiť, keď sa všetci ostatní rozdelia. Šesť síl prebudí. Šesť skúšok prekoná. A keď posledné krídla vzlietnu, rozhodne sa o osude Kinaye.“
V tej chvíli sa otvorilo šesť portálov.
Z každého vytryskol lúč inej farby.
A pred deťmi sa objavili tajomné symboly, ktoré ich začali rozdeľovať do šiestich kmeňov.
Recepcia 
